V roku 1850 pruský lekár Rudolf Filsau a ďalší zistili, že extrakt z nervových vlákien obsahuje nezvyčajnú látku.
V roku 1877 nemecký fyzik Otto Lehman pozoroval fenomén tekutej kryštalizácie pomocou polarizačného mikroskopu.
14. marca 1883 rastlinný fyziológ Federer Leinitzer spozoroval, že benzoát cholesterolu má pri roztavení dva body topenia.
Po opakovanom potvrdení svojho objavu v roku 1888 sa Leinitzer začal radiť s nemeckým fyzikom Lehmanom. V tom čase Lehman zostrojil mikroskop s funkciou ohrevu na pozorovanie procesu ochladzovania a kryštalizácie tekutých kryštálov, ale odvtedy Lehman sústredil všetku svoju energiu na tento typ látky.
& quot;Molekulárna fyzika" bola publikovaná v roku 1888. Toto je súhrn jeho poznatkov v oblasti fyziky materiálov v tomto období. V knihe navrhol najmä metódy mikroskopického výskumu, a to prostredníctvom kryštálového mikroskopu a niektorých pozorovaní s ním.
Chemik Volland z 20. storočia využil svoje skúsenosti na predpovedanie, ktorý typ zlúčeniny bude s najväčšou pravdepodobnosťou vykazovať vlastnosti tekutých kryštálov, a potom zlúčeninu syntetizoval, aby získal vlastnosti tohto typu zlúčeniny, a potom tekutý kryštál Lehman' teória bola dokázaná.
V roku 1922 Francúz Fried starostlivo analyzoval existujúce tekuté kryštály a rozdelil ich do troch kategórií: cholesterické, smektické a nematické.
Po Friedovej' s analýzou v rokoch 1930 až 1960 sa výskum tekutých kryštálov dočasne dostal na nízky bod. Niektorí ľudia tiež hovorili, že obdobie rokov 1930 až 1960 bolo pre výskum tekutých kryštálov prázdnym obdobím. Dôvodom by malo byť, že sa v tom čase nenašlo praktické využitie tekutého kryštálu. Počas tohto obdobia však priemysel polovodičovej elektroniky dosiahol mimoriadny rozvoj. Aby sa umožnila aplikácia tekutých kryštálov v displejoch, vzorovanie priehľadných elektród a technológia mikrovýroby integrácie tekutých kryštálov a polovodičových obvodov musia byť nevyhnutné. S rozvojom a pokrokom polovodičového priemyslu sa tieto technológie stali vyspelými.
Kremíkové polovodiče boli vyvinuté v 40. rokoch 20. storočia s použitím polovodičov typu N, ktoré vedú elektróny, a polovodičov typu P, ktoré vedú otvory na vytvorenie rozhrania PN, preto boli vynájdené diódy a tranzistory. Na realizáciu celej prietokovej funkcie od AC po DC v obvode sa používajú diódy, ale na realizáciu zosilňovacej funkcie sa používajú elektrónky. Takéto veľké a objemné súčiastky môžu byť úplne nahradené polovodičovými diódami a tranzistormi. Nie je potrebné emitovať elektróny do vákua. Pokiaľ sú v pevnom, najmä veľmi tenkom filme, je možné realizovať usmerňovacie a zosilňovacie funkcie, takže je možné realizovať elektronický obvod. miniaturizácia. Ďalej je to použitie technológie optického spracovania na dosiahnutie stenčenia a ultraminiaturizácie vzorov elektronických obvodov vrátane diód a tranzistorov. Táto technika sa skrátene nazýva litografia.
Od 20. storočia do 60. rokov 20. storočia s rozvojom polovodičových integrovaných obvodov dochádzalo k miniaturizácii elektronických zariadení. Pokrok vyššie uvedenej technológie je nevyhnutný pre použitie v priemyselných zariadeniach s tekutými kryštálmi. S nárastom materiálov, ďalším rozvojom vedy a materiálov a inžinierskych technológií, ako aj vývojom nových režimov zobrazenia a niektorých technológií pohonu, technológia displejov s tekutými kryštálmi dosiahla rýchly rozvoj.
S rozvojom polovodičových integrovaných obvodov v 60. rokoch minulého storočia došlo k miniaturizácii elektronických zariadení.
V roku 1968 GH Heilmeier z RCA Corporation of United States oznámil priemyselné LCD zobrazovacie zariadenie využívajúce režim DS. Potom americké spoločnosti prvýkrát začali s praktickým testovaním digitálnych LCD hodiniek s prerušeným kódom.
V roku 1971 vyrobila švajčiarska spoločnosť prvý LCD monitor.
